Druhá hviezda vpravo a potom rovno až do rána...
... Zem snov!
Sedím o jednej v noci za počítačom. Viem, že túto stránku musím napísať teraz - skôr, než zo mňa vyprchá. Možno nebude skvelá, možno sa mi nezadarí. Ale musím. Práve som totiž dopozeral Hooka.
Keď som premýšľal, čo by som si chcel dnes večer požičať, kritéria boli jednoduché. "Niečo, čo som už videl a chcem to vidieť opäť." Hook! Jedine tento film to mohol byť. Je asi jasné, že ho mali. A to ma dnes zachránilo.
Málokedy plačem. Nie, nie som taký slaboch, aby som neplakával, ale v poslednom čase som nemal prečo. Narodila sa mi dcéra, viete o tom? Chcel som o tom napísať, no doposiaľ sa mi nepodarilo sadnúť si k tomu, že napíšem stránku o nej. O tom malom zázraku, čo váži 3,80 kg, meria 51 cm a má trošku tučnučké nohy (ak aj bude po Zlatke a nebude môcť nosiť mini, budem ju milovať - nie, prosím, nesmejte sa, ja som strelený, ale myslím to vážne). Volá sa Kristína. Som rád, že Zlatka povedala toto meno. Že dodržala akúsi "úmluvu", lebo som sa skoro bál, že bude po mame a povie prvé meno, ktoré ju napadne. To, ktoré nik nečaká. Ale nestalo sa. Ale to je detail. No aj toto má čosi spoločné... s... no možno nie s Hookom. Ale s tým dnešným pozeraním tohoto filmu isto.
Vidiac Borisovu (môj štrnásťročný švagor) skeptickú tvár, keď som prezradil, čo si osobne ja idem požičať, trochu ma to zamrzelo. Ale zasmial som sa a povedal: "Ty tomu ešte nerozumieš, to je totiž rozprávka pre dospelých." Vždy som si myslel, že som trošku skôr vyspel. Na svoju obranu uvediem dve veci: nebol som jediný; môj náskok nebol priveľký. Ale stačil na to, aby som si v mojich takých istých štrnástich uvedomil, čo v tom filme je. Ak človek stratí detské ideály, je stratený. Prosím vás, deti, nikdy na to nezabudnite.
Toto je dôvod, prečo sa hlásim k deťom. Toto je dôvod, prečo milujem ten film. Nezáleží na skutočnom veku. Ale na tom, čomu veríme. Aj mne by asi chvíľu trvalo, než by som maličkej po mne poskakujúcej Julii Roberts uveril, že je to víla. Ale ak mám niektorú zachrániť, budem tlieskať. Neviem, či verím na víly, ale viem, že nesmiem povedať: "Neverím na víly!" To skutočne zabíja.
Nechcem byť pirát. Tak to je. Až raz prídem ja k svojej Wendy, tej dáme, čo mi povie "chlapče" a ja sa po nej obzriem, napriek tomu, že môj syn bude hneď vedľa... tak potom si želám len jednu vec. Nech k tomu osloveniu nepridáva vetu: "Z teba sa stal pirát!" To je to najhroznejšie, čo vám môže kto povedať. Teda ako o vás. To je skutočne jeden z najsilnejších okamihov filmu.
Filmu o kráse nezastaveného času, o kráse otvorených okien a o kráse myšlienok, ktoré majú spojitosť s deťmi... a teda aj s rodičovstvom. A tu sa musím vrátiť k plaču, od ktorého som odbehol za svojou dcérou, čo mi musíte prepáčiť. Keď som videl Robina Williamsa ako dal ruky v bok - nie na začiatku (tam to bol prvý náznak - "áno, ja som Peter Pan, aj keď si to už nepamätám") - ale tam, kde zastal len kúsok nad zemou, kde opäť chytil svoju šťastnú myšlienku. Tam som sa musel rozplakať. Nie tak, ako mi kvapkali slzy pri predstavení Divadla hudby o Malom princovi, ani tak, ako sa sem tam rozplačem na koncoch niektorých filmov. Tento film NEBOL u konca. Ale tam ma to chytilo. Lebo ja dúfam, že ak aj raz svoju šťastnú myšlienku stratím, ak sa raz zo mňa náhodou stane pirát - budem mať nablízku niekoho, kto ma vráti medzi tých, kam snáď ešte v tejto chvíli patrím. Vzlykal som - a smial som sa - bolo to krásne... je to tak, asi o tom to je, byť otcom. Lebo aj to je spôsob, ako pretrvať. Kúsok zo mňa si predsa musí niesť. A ja dúfam, že Kristína bude skutočne mojou dcérou - mojím lepším ja.
Je to krásny film. Napríklad scéna, kde sa deti vracajú a ich mama sa zobúdza, aby zavrela okno. Všimnite si, ako sa spiaca podobá na svoju starú mamu. Je prekrásna, a pritom tak podobná tej starej žene. Aj keď tá je tiež prekrásna. Ak viete, čo ju takou robí.
V tom filme je takmer všetko. Nenaplnená láska víly - láska, ktorú má Moira, Petrova žena. Dnes už je to inak - ale pred pár dňami som ešte mohol povedať, že nejestvuje nič, čo by ma držalo u Zlatky. Okrem lásky. Nie som na nej závislý - milujem ľudí, preto občas žiarli. Dokonca aj na chalanov... je to so mnou ťažké, áno. Ale milujem krásu, a ona vie, aj keď sa jej to ťažko verí, že som s ňou, lebo ona je jediným stelesnením môjho milovania. Nedvíham jej sebavedomie, to nie je moja starosť! Ja jej sem tam poviem, že je krásna. Ona je! Ale kým tomu neuverí sama, ťažko môžem dúfať, že bude skutočne veriť, že je jediná. Aj keď to tuší. Už len táto znalosť jej podvedomia mi stačí.
Nie som dokonalý. Viem, že je možné, že podľahnem. Skutočne ešte neviem, čomu by som mohol, ale viem, že sa to stať môže. A viem, že tým zraním. Nechtiac, možno tým trochu zraním, aby som niekoho iného urobil šťastným. A aj seba. Ale verím, že milovať budem len ju. Zlatku. Aj to tam pre mňa bolo...
V tom filme je skutočne takmer všetko. Keď sa Robin dostal do snehu, kde tuším vyplašil tučniačiky, zistil som, že sneh na Naive nie je. Čo vlastne je Naive? Myšlienka. Je to moja najživšia myšlienka, ktorá sa netýka rodiny. Niečo, čo mi pripomína ľudí za okruhom môjho malého rodinného sveta. A potom je Naive ešte aj kráľovstvo. Jeho scenérie sú obrazom Cesty. Mojej Cesty. Ale pohľad z vrcholu oblúka dúhy, to je ako ten pohľad na Zem snov, keď Peter a Veľká víla stáli u rozbitého domčeka a Peter ju tíšil, aby počul, ako jeho dcéra spieva. Aj to je Naive.
Naive a Zem snov majú ešte jednu vec spoločnú. Niečo, čo keď hovorím, trochu sa smejem, ale skutočne tomu verím. Naive je práve taký, aký ho chceme mať. Práve taký, aký si ho urobíme. Naivný. A keď príde na to, urobíme na Naive hostinu, kde budeme jesť imaginárne jedlá - a či skutočné? Ktoho vie... a ja vstanem a na druhú stranu stola skríknem: "Befeleme pes se veze po prdeli dolů z meze!" A len dúfam, že na tej druhej strane bude ktosi, kto sa postaví, naoko zvážnie a povie: "Elce pelce do pekelce, Virgo dělá kotrmelce."
Až sa to raz stane, skutočne nejaký kotrmelec urobím... a lebo chcem, stať sa to môže - stačí vlastne už len jeden ďalší. Ale pravda - čím viac, tým lepšie. Musím sa priznať (aby to bol skutočne záznam tejto chvíle), že po Zlatke ma napadá na druhom mieste Rytier. A čo sa naivnosti týka, je to predsa len "prvý Naivista" (s dovolením po mne - viete o tom, že jedným z mojich snov je získať titul "Naivista roku"? - ach, som to ale naivný)... Rytier, ty vieš, čo je Naive, skutočne sa mi zdá, že vieš, ako vyzará Naive. Po mne rozhodne najlepšie.
A po kotrmelcoch nasleduje návrat k šťastným myšlienkam... k rodine a samozrejme k Zlatke. Lebo to je človek, ktorého ľúbim. Možno nie je taká naivná. A možno je, len inak. Zdá sa mi...
A potom sa mi ešte zdá, že raz budem tento Spielbergov film púšťať svojím deťom aj ja. Aby aj oni boli naivné... vlastne to budú... takže aby naivné ostali. Naivné v tom najlepšom slova zmysle. No budem ho púšťať aj pre seba, lebo ja už vtedy vekom dávno nebudem dieťa - a možno budem potrebovať pomoc v podobe filmu. Snáď mi bude vždy nejaká pomoc nablízku. Aha! Aj o tom je rodičovstvo - je možné, že vaše deti budú vašou záchranou. Záchranou vašej krásnej naivity.
Napísané: 4. 8. 1999 v čase 0:55 až 2:10