Narodil som sa v Bojniciach v okrese Prievidza. To bolo ešte staré dobré Československo. Prakticky od začiatku svojho života som ale býval v Rychnově nad Kněžnou. To bolo tiež Československo, ale dnes to je zo Slovenskej strany zahraničie. Bývali sme v jednom malom paneláčiku (päťposchodovom) oproti budove SNB (dnes Polícia :-)). Boli tam pieskoviská, a tak mi bolo fajn. Rád sa hrám. Mamička s ocinom nechceli mať jedného rozmaznaného potvoráka (to som aj tak), a tak si kúpili ešte aj môjho bračeka. Potom, keď mi bolo viac, tak som vedel, že si ho nekúpili, ale že ho doniesol bocian. No a keď som dospel do najlepších rokov detstva, tak som zistil, že bocianom bola mamička. :-)
Chodil som do škôlky, čo patrila Pleasu (tam robila mamička-bocian). Vždy na vrátnici sme si kupovali (naši nám kupovali) rožky za Kčs 0,40. Z toho vyplýva, že to bolo dávno, z čoho vyplýva, že som už docela starý. Fakra, fakra. Na jasle sa nepamätám. Ale pamätám si, ako som raz vliezol do periny (povliečky) a (asi som si sadol na otvor (povliečky, že?)) nemohol som vyliezť. Bil som do tých stien a plakal, a potom ma zachránil môj ocino. To je pre mňa hrdina. Neurobil nič menšieho, než že ma vychoval. A to teda bola nejaká zaberačka!
Keď mne boli štyri roky (a tomu malému otravovi, čo ma začal prerastať, mimochodom, Radim sa volal, o rok menej), tak ocino išiel do Líbye. Na dva roky. A v dohode s vojakmi bolo, že tam pôjde na rok aj rodina. Nejaký šmejd z Prahy v tom údajne robil potom zmätky. :-))) Oco mal ale nás troch rád, navyše sa s mamičkou nevideli pol roka (a to je dosť), a tak si sadol v Prahe na Ruzyni na zadok a čakal, kým nás z Rychnova nedovezú. Jééé - to je ďalší hrdinský skutok. A tak sme boli v Afrike! Bolo tam krásne. Ocino chytal raje, mamina farbu a my škorpiónov. Boli sme predsa malí. :-)
V Afrike som slávil svoje piate narodeniny. A Radim o dva mesiace po mne štvrté. A on mal trojposchodovú tortu! No ale to som ešte prežil. ;-) Z Afriky sme si na Vianoce odskočili domov a potom ešte nejakých pár mesiacov sme boli tam. Vtedy som vlastne prvý a posledný krát letel veľkým lietadlom. A bol som aj vo Švajčiarsku. Hodinu - v Zürychu. To bola vtedy taká móda. Z Prahy do Tripolisu cez Zürych.
Prvý deň do školy (ZŠ V. I. Lenina v Rychnově nad Kněžnou) som sám nešiel, mám ten dojem. Ale viem, že som to trénoval - raz ma ocino vyslal samotinkého do škôlky. Cítil som sa ako veľký (malý) frajer. No ale k veci. V škole som bol veľmi šikovný a rovnako tak nepozorný. Moja učiteľka (Radka sa volala a vydala sa, keď som bol prvák) zo mňa bola na vetve. A časom zistila, že najlepšie je, nechať ma čítať si čosi pod lavicou, aspoň neruším ostatných. Ale bol som aj strašný lajdák. S našimi si Radka dopisovala viac ako s ostatnými dovedna. Ale fakt. :-) Nekecám. To bolo "nedonesl si pomůcky". A dva dni na to "stále si nedonesl ty pomůcky". "Opět si je nedonesl," červeným. "Prý vám až včera ukázal sešitek," podčiarknuté - a tak. :-))) Ale inak som bol dobrý chalan. Len trochu nervák, čo si dnes NEDOKÁŽEM predstaviť. A trochu som sa vraj bijával. A dnes som pacifista. Strašný.
Bolo nás (ako to už na základke býva - a ako mi to dnes chýba!) rovnako báb ako chalanov plusmínus nejaké drobné (isto poznáte tie slovné úlohy, ktorých riešeniami sú veci ako "päť a pol ľudí" :-)). No a ja najprv prezradím mená tých, čo nikdy neboli pre mňa tým, čím by som chcel, aby boli. Napríklad Zorka - veľmi pekné bábo. Taká malá Barbie, ale doslova. Nádherná. Dnes... ááále o tom potom. :-) Veľmi poctivá školáčka. A potom jedna zo štyroch Ján, čo boli v triede. Taká malá a rýchlo behala. Na telesnej bola vždy druhá za jedným chalanom. S ňou sme aj chvíľu chodili, lež asi nik z nás nevedel, čo to bolo. Slovo láska ma vtedy nenapadlo. Ale takto to začlo. Inak som bol na dievčatá vždy dobrý. :-)
Malý paneláčik bez výťahu, celkom celkom vzadu. (Dnes je obkľúčený novopostavanými obrami... búúú.) Bývali sme dole. Za baráčikom bolo už len detské ihrisko, za tým škvárové ihrisko a za tým kotolňa so skladom uhlia. Ale čo bolo najlepšie, tú kotolňu ešte len stavali. :-) No to bol pre nás raj. A taký oco - to ste mali vidieť tie jeho oči, keď vedel, kde nás hľadať, a načapal nás visieť päť šesť metrov nad nejakým lievikom na uhlie vedúcim bohvie kam. :-) Júj, normálne som sa bál prísť mu pod ruku. A to uhlie, to tiež bolo čosi. Tam som zistil, že nemá význam klamať. Mama vždy poznala, že sme boli v sklade. ;-) Ale sa po nás chuderka naprala.
Áno, áno. To som ešte chodil do Lidové školy umění. Začal som hrať na husle. Najprv som s tým mal problémy, ale vypracoval som sa. No - nič skvelé netrvá večne a za všetko neskvelé si môžem sám. Vzhľadom na to, že som chodil rád poza školu, čo sa teórie týkalo, bol som nakoniec vyhodený. A to práve vo chvíli, kedy ma to začalo baviť! Ale teraz čosi aj k snom (mojim hudobným). Ja som totiž chcel hrať na klavír. To bolo moje. Zbožňoval som klávesy. Ale na to naši nemali a navyše na to bola v LŠU nutná nejaká protekcia.
Ako vravím, zbožňoval som klávesové nástroje, ale to nie je všetko. Mal som rád Patricka Šjeberga (neviem presne, ako sa to píše) - to je skokan do výšky, dlhú dobu svetový rekordér. Ocino mi vravel, že ak chcem byť ako on, musím urobiť aspoň 100 žabiakov. Začal som teda robiť drepy s výskokom, ale zvládol som sotva 20. :-((( A tak sa zo mňa nestal skokan do výšky. Chcel som byť aj požiarnikom. A celkom vážne kozmonautom. Ale hlavne gymnastom! To som obdivoval. Na kruhy som sa ale prvý raz dostal až na strednej a bol som na ne slabý ako mucha. :-( Ale hrazda - to je moje. Švihovo som toho zvládol dosť. Lebo na Mírovej bývalo jedno dievča, ktoré vedelo výmyk (a ja som ho nevedel, ale chcel som vedieť) - a tak som sa ho preto naučil! Bol som iný frajer. Ale inak mám tak trochu z gymnastického náčinia strach. Teda dnes. Hlavne z koňa a odrazového mostíka. Ale hrazdu stále milujem. O.i.
Vtedy bolo ABC podpultovým tovarom. Ale ocino mal nejakú dohodu s jednou predavačkou v PNS cestou do svojej roboty (kasárne), a tak sme ABC vždy mali. A ABC Špeciál - to bylo něco! Tie komiksy! Ale ja som mal najradšej vystrihovačky. Postavil som ich kopu, menej už skutočne dokončil. A veľmi rád som mal také zvlášť predávané vystrihovačky, tie obvykle stáli za to. Bol som trochu zaťažený na Richarda Vyškovského (nie preto, že by bol môj menovec). Robil trochu aj autá - ale hlavne stavby! Postavil som Křivoklát. A od tej doby ten hrad milujem. A postavil som aj kopu vecí z "Městské památkové rezervace" - taký dlhý seriál starých budov. Veľmi poučné o architektúre. A urobil som si takú trhlú osadu. Okolo tej rezervácie som pridal iné stavby (statok (drevený), trafostanicu :-)), okolie som pomaľoval na zeleno - bolo to nalepené na papieri. A hral som sa tam s kopou panáčikov na rôzne bitky.
Tak znie jedna otázka z knihy Sofiin svet (inak skvelé čítanie), ale nie o tom som chcel. Odpoveď znie - LEGO. Aj v tej knihe. A ja nemôžem než súhlasiť. Mali sme kopu lega z Afriky a tak. Dohryzené kocky, sranda. Jedna policajná stanica, jedna nejaká základná sada a jedna veľká vesmírna (raketoplán)... a kopu malých zostáv. BTW: Mimo chronológiu musím povedať, že už pripravujeme lego zbierku pre deti. Začlo sa tým, že mi Zlatka kúpila na Vianoce 98 malé Lego - všeobecné. Ale pekné a spravila mi táááákúúúto radosť.
To je téma na celú knihu. Ale v skratke. Radim má jeden problém - je to dobrák (po mamine), ale okrem toho má po mamine aj kde čo iné. Ale je trošku pomalší. Je viac chytrý ako rozumný. A to nie je dobre. Ako malý som bol voči nemu sviňa, ale mohol si za to aj sám. Začínal hlavne on. Myslím si. Ja som mal rád pokoj. Neviem ako do desiatich, ale potom isto. Liezli sme si do rajónov pravideľne a on to ťažko znášal. Ja v pohode, ja som väčšinou víťazil.
Do LŠU som nechodil len na husle, ale aj na Literarně dramatický kroužek. Veľmi zaujímavé. Chodila tam aj Zorka. Spojil som teda príjemné s užitočným. To už bolo v období, kedy ma brala s rezervou, čo bolo pozitívne. Lebo keď som prvý raz vyhlásil v šatni, že sa mi páči, nebola nadšená. Ale ostalo pri páčeniu sa. Z krúžku som zdrhol vo chvíli, keď som bol vyliaty z tých huslí. A to preto, lebo ma to učila tá istá pani, čo mala Hudební nauku, to je tá teória, čo som ignoroval. ;-) Vtedy som bol malý a od problémov som utekal. A veci som si príliš spájal. Je mi jasné, že z toho tá učiteľka nestrieľala. :-))) Ale vtedy mi to jasné nebolo.
Úvodom by som mal predstaviť môjho najlepšieho vtedajšieho parťáka - Karel Vonka. O rok starší maník. S ním sme dali dokopy aspoň tri super hry. Hry, ktoré sa dosť u nás potom hrávali. Prvá vznikla ručkovaná. Možno poznáte také tie oblúky, ktoré sú pre osemročné decká sotva doskočiteľné (to je ten správny vek pre túto hru, ale nie jediný možný ;-)). Tak sa povedalo, že sa môže tam, kde siaha tieň tejto preliezačky a samozrejme aj po nej. Časom sa začali robiť ostrovčeky, lebo sa nemenili podľa dennej doby. A tieto ostrovčeky sa postupne sťahovali preč zpod preliezky, až tam neostal žiadny a behalo sa okolo. A ručkovalo sa - samozrejme. :-))) Skvelé! Druhá hra bola jednoduchá a hrala sa na pieskovisku. Nevýhodou boli pieskové kolená, lebo sa muselo po kolenách. Na dostatočne veľkom pieskovisku sa označia dva rohy ako brlohy a dva ako špajze. Lovec je uprostred a číha na "rosomáka". To je zviera, ktore v praveku štvalo ľudí veľmi. Úlohou rosomáka je preniknúť do mäsa. Rosomáci sú dvaja a viacmenej spolupracujú. Jeden lovca vyláka a druhý unikne. Keď sa po ňom lovec vrhne, volavka tiež prebehne... Spolupráca je dopredu nedohodnutá. Lovec chytivší rosomáka sa sám stáva rosomákom a chytený rosomák lovcom. ;-) A posledná hra bola zase akási naháňačka s presne vymedzenými oblasťami pohybu. Jej hlavnou pomôckou bola kĺzačka a zemeguľa. A to už netreba rozoberať. ;-)
Posledné zmeny: 24. 6. 2002